Moje dieťa má poruchy správania. Ako ďalej?

Moje dieťa neposlúcha… odvráva… je drzé… všetko mu musím pripomínať… nadáva mi…nechodí načas domov… nedvíha mi telefón… klame… neučí sa… Je takéto chovanie dieťaťa ešte bežnou neposlušnosťou alebo už možno hovoriť o poruchách správania?

Poruchy správania sú charakteristické tromi základnými znakmi:

Správanie porušuje normy a očakávania primerané veku dieťaťa

Pri posudzovaní je skutočne veľmi dôležité zohľadniť vývinovú úroveň vášho dieťaťa. Je pochopiteľné, že iné správanie sa toleruje u batoľaťa a iné u školáka. Dieťa musí byť schopné rozumieť, čo od neho žiadate a musí mať zručnosti, aby mohlo činnosť vykonať. Ak napríklad dvojročné dieťa vezme hračku z pieskoviska, nehovoríme o krádeži. Okrem toho, v rámci vývinu dieťaťa prichádzajú obdobia, kedy sú nejaké tie problémy očakávané a takpovediac normálne. Nemôžeme sa napríklad čudovať, že tínedžer si vydobýja nejaký ten životný priestor pre seba a chce stráviť viac času bez prítomnosti rodičov. Ak mu to nie je umožnené inak, tak aj za cenu porušenia pravidiel.

Správanie je trvalé

Ojedinelé porušenie pravidiel ani jednorazový vážnejší prehrešok voči morálnym princípom či dokonca zákonu sa nedá považovať za poruchy správania. Takmer každé dieťa niekedy klamalo, niečo ukradlo, odvrávalo alebo prišlo neskoro do školy. Určitá miera takéhoto správania je normálnou súčasťou vývoja dieťaťa. Za poruchy správania sa považuje správanie, ktoré má trvalý ráz, to znamená, vyskytuje sa minimálne 6 mesiacov a spravidla v každom prostredí, v ktorom sa dieťa nachádza. Ak je však dieťa neposlušné len v škole a doma či medzi rovesníkmi na ihrisku je všetko v poriadku, väčšinou nejde o poruchy správania a problém je potrebné citlivo hľadať v školskom prostredí. Dieťa môže byť napríklad šikanované.

Správanie je odolné voči bežnej výchove

Dieťa s poruchami správania sa obyčajne bude správať problémovo nech už rodičia urobia čokoľvek. Bežné výchovné postupy sú v jeho prípade neúčinné. Nepomôže dohováranie, trestanie, domáce väzenie. Nevyhnutné je spravidla vyšetrenie v ambulancii psychológa a striktné dodržiavanie jeho pokynov.

Čo môžete ako rodičia urobiť pre svoje dieťa, ak ste presvedčení, že jeho správanie sa vymyká hraniciam bežnej neposlušnosti?

Neodkladajte návštevu psychológa

Nie je hanbou si priznať, že ako rodičia to už sami nezvládate a potrebujete pomoc. Je prežitkom, že ku psychológovi chodia iba blázni alebo ľudia duševne chorí. V jeho ambulancii či poradni sa môže objaviť ktokoľvek, kto pochybuje o svojich možnostiach a schopnostiach zvládnuť situáciu, v ktorej sa práve nachádza, či už ide o výchovu detí, partnerské alebo pracovné problémy. Psychológ odborne diagnostikuje problém vášho dieťaťa a odporučí vám, ako ďalej postupovať.

Mohlo by pomôcť…

Skúste si problémy svojho dieťaťa zaznamenávať. Zapíšte si ich na papier spolu s dátumom a popisom situácie, ktorá problému predchádzala. Získate tak reálny prehľad o spúšťačoch problémov, ich závažnosti a frekvencii.

Poskytujte svojmu dieťaťu okamžitú spätnú väzbu. Nemoralizujte, nehodnoťte, hovorte za seba. „Nepáči sa mi, že si prišiel domov neskoro.“ je lepšie ako „Kedy sa chodí domov?“

Chváľte svoje dieťa. Nájdite čokoľvek malé, čo urobilo naozaj dobre a vyzdvihnite to. Pochvalu vždy uprednostnite pred kritikou a trestom.

Stanovte jasné pravidlá. Problémové správanie je často výsledkom chaotickej výchovy, v ktorej sa dieťa nevyzná. Zadefinujte niekoľko jednoznačných pravidiel a dohodnite sa na nich so svojim dieťaťom. Ak  máte pocit, že to pomôže, pokojne ich nalepte na chladničku.

Nenechajte sa vyprovokovať. Budete potrebovať dávku zlatej trpezlivosti, ale krikom a plačom si nepomôžete. Postupujte rázne, ale bez zbytočných emócií.

Venujte svojmu dieťaťu čas. Zapamätajte si, že pozornosť rodičov je pre dieťa veľmi veľká odmena. Strávte s ním príjemný čas pri hre, pokojnom rozhovore alebo ho vezmite na prechádzku.

Fotografia: © BigStockPhoto.com